Rok 2004. (Reflexia) - Martin.

30.12.2004

Keďže tento čas je časom rekapitulácii, hodnotení a štatistík, nebudeme ani v Evelake iní a Brnďov nápad premeníme v realitu. Rok 2004. Čo priniesol, a čo zas odniesol? Na túto rečnícku otázku sa pokúsim odpovedať sám sebe v nasledujúcich riadkoch.

Tento memoár začnem hádam v dobe, keď sa drasticky zmenili pomery v našom doterajšom pôsobisku, v Katolíckom Dome. Ja som sa o týchto zmenách dozvedel až neskôr, pretože toho času som bol myslím chorý. Z doterajšej ,,kuchynky ako patrí” sa stala pochybná kancelária ešte pochybnejšieho hľadača lásky a pokoja. Tento usmievavý pán, ktorý musel mať pri práci kľud ordinoval 3krát do týždňa, čím sa nám výrazne obmedzila možnosť hrávať. Najhoršie bolo, že v ,,kancelárii” už nebol dostatok miesta na bicie, ktoré tam doteraz mohli ostať. Od tohto času sme museli pred každou skúškou prenášať z malej sály nielen odposluch a život (hehe) ale aj Mirkove bicie. To bolo obzvlášť nepríjemné, keď v tej malej sále niekto bol, pretože všetky tie veci sme nemohli zobrať naraz... Okrem toho, aj vo vymedzené dni a časy, keď tam pán Michalec nehľadal žiadnu lásku a bol v pokoji doma alebo niekde inde mimo svojej kancelárie, chodili tam jeho pacientky, s otázkou, či tam nieje pán Michalec. Neskôr sa v miestnosti plnej sušených vaječníkov objavil ďalší interesantný kus ,,nábytku“, masážny stôl... aspon myslím, že na taký nejaký účel to slúžilo. Tento stôl však zabral takmer celý voľný priestor i tak už dosť preplnenej izbičky.

Zase sme boli odsunutí, ako hovoria bratia Česi, ,,o dúm dál“. Veľká sála. Dejisko nášho prvého koncertu. Dosky čo neznamenajú svet. I to malo však úskalia a nevýhody... Jednak to bolo ďalej, ale čo bolo horšie – bola tam poriadna zima, tak na niektorých skúšach sme mali na sebe aj vetrovky... Na istý čas bola zima jediný problém. Neskôr však prišla ďalšia aktivita, do toho času málo, prakticky iba nami využívanej miestosti. Veľkej sály. Táto aktivita mala samozrejme vyššiu prioritu ako naše skúšky. Fitnes. O telo sa treba starať... Tieto milé pani v stredom veku, alebo možno už aj za ním, neboli nadšené tým, že tam chodíme obutí... ale tomu nezabránili... :) Snažili sa nám náš pobyt čo najviac spríjemniť, preto nám naukladali všetky stoličky na javisko tak, aby sme sa tam ani nedostali. Ďakujeme. Situácia začínala byť čím ďalej, tým horšia. Okrem toho, aj Mirove bicie začínali dosluhovať – krabička sa začínala plniť a páska sa utešene vrstivla. Čím sa plnila? Postačí jej názov - ,,Krabička: Čo vypadlo z bicích“ Okrem šlapky, ktorú udržiaval najmä Brnďo s Michalom a Lenin začínala chorľavieť aj HiHatka. Tú sme dali s ocom v závažnej tak nejak dokopy... Tak niekoľko týždňov sme hrávali striedavo v Kuchynke – kancelárii po tom, čo masáž vypadla z ponukového lístka a Veľkej Sále – Senior Fitness klubu. Ďalším negatívom boli kľúče, na ktoré sme museli najmä cez víkendy čakať aj niekoľko hodín. Keďže situácia sa nelepšila, skôr naopak, začali sme intenzívnejšie hľadať nové priestory. Pokúsil sa o to Lenin s Mirom u známeho Joža čo má kontakty... Vyzeralo to dosť nádejne, ale stroskotalo to skôr, než sme sa snažili spamätať. Okrem toho tu bol aj problém čo s aparatúrou, keďže toho času som ja a aj Brnďo hrával na ,,erárnej“ tesle život a nejakom odposluchu, tiež z Katolíckeho domu. Táto otázka bola v tom čase druhoradá.

Ďalšie vrstvy pásky opäť pridávali na kráse zvuku setu Amati Custom. Tu sa dostávame do druhého kvartálu roka. Miro začína poškuľovať po predaji bicích a následne nejakom novom nástroji. Celá kapela toho času kvitovala výmenu bicích, pretože málokedy sa podarilo dohrať skladbu bez toho, aby nevypadla šlapka, alebo aby sa nejaká tá šróbočka nepovolia. V tomto čase na nejaký čas prestávame hrávať, pretože situácia s priestormi aj kľúčami začínala byť neúnosná. V tom čase som sa ja snažil o priestory v Závažnej Porube a Miro sa pokúšal predať bicie. Prvý záujemca neprejavil dostatočný záujem, ale nakoniec sa to podarilo, predal ich za dvojnásobok ceny. Začínala sa zlepšovať aj situácia s našou aparatúrou, pretože sa podarilo zohnať niekoľko zosilňovačov a mixážnych pultov. Miro však bol bez bicích. Tu začínali prázdniny. Každý dúfal, že budeme hrávať ostošesť, ale i tu tá nepriazeň osudu... Niekoľko vecí ešte potrebovalo byť dokončených. Medzi tým bola moja reprobedňa, ktorá nebola hotová, nejaký ten booster, Brnďo tiež zatial nemal bedňu, v skúšobni to vyzeralo ako v sklade... Tak sme sa do toho pustili. Najskôr sme upratali skúšobňu a spoznali našich ,,susedov“ – Medlíka a Joža, pracujúcich kolegov hudobníkov. S postupom času, a prázdnin sa vyriešila aj otázka aparatúry, booster a moja bedňa bola, Brnďo si tiež zadovážil box. V jednu sobotu, keď sme dokončili booster, som zavolal Brnďovi, že už sa môžme nasťahovať. Po tomto telefonáte som ostal šokovaný – Brnďo mal nohu v sádre. Bola to tá nehoda s rúrou na dvore. Jeho liečba si vyžiadala takmer 4 týždne liečenia... Keď to ale jeho stav umožnil, išli sme slávnostne aj s Leninom prvý krát zahrať do našej skúšobne. Bez bicích... Miro totiž zatial stále nič nezohnal, lebo všetky inzeráty počas tých niekoľko mesiacov boli príliš drahé, prevažne to boli shity a kontakt bol na Orange. Tak sme čakali dalej.

Blížil sa koniec prázdnin. V tomto čase som kôli autoškole príliš skúšať nemohol. Lenin tu ešte nejaký čas ostal, ibaže tu pokračuje Brnďovo prekliatie – Furunkul na jeho ruke znemožnil hranie na nejaký čas. Lenin odchádza do Brna. Miro stále nemá bicie. S Brnďom po jeho vyliečení začíname hrávať v skúšobni. Rozmýšľame o ďalšej existencii. Táto doba je asi najviac poznačená absenciou bicích. Skúšali sme iba ja a Brnďo. Začiatkom novembra rozbiehame projekt Kontraorim. Brnďo opäť podlieha kliatbe a objavuje sa furunkul na nohe. To ho však príliš neobmedzilo, liečba bola cielená a účinná. Začiatkom decembra je opäť ďalší diel seriálu Brnďovych chorôb, dúfame, že to bol Epilóg – i keď asi nie práve prozaický – salmonelóza. Po návrate z nemocnice sme mali opäť pár skúšok a už je tu koniec kalendárneho roka. Na tieto sviatky lásky a pokoja priletel do rodného hniezda aj Lenin s gitarou, tak sme mohli opät pohrať v trojici. Bicie sa však stále nekonajú a všetci začíname pochybovať. To bolo krátke zhrnutie udalostí v predchádzajúcich dvanástich mesiačikoch.
 
Čo prinesie nový rok 2005? Každý má očakávania, priania... Rok 2004 sme začali s tým, že budeme na Zlatom Štíte... nepriazeň osudu nám to však neumožnila.

Myslím, že hovorím za všetkých, keď poviem, že od roku 2005 čakáme hlavne pevné zdravie, veľa hudobných nápadov a v neposledom rade bicie alebo bubeníka...